Feelings

Strhla som si masku a prestala som zadržovať slzy. Utekala som čo najďalej od baru smerom k zastávke. Neviem koľko času ubehlo, ale zastavila som sa až keď niečia ruka spočinula na mojom pleci. So zrýchleným pulzom som sa otočila na daného človeka. Našťastie to bola Sell.

„Zlato, čo sa stalo?“ opýtala sa.

Neovládla som sa a vrhla som sa jej do náruče. Chvíľu sme takto stáli a ja som plakala. Neviem prečo, ale cítila som, že to všetko môžem Sell povedať. Že ma pochopí... rovnako ako Niall.

„Sell vieš nepovedala som ti toho o sebe dosť. Prepáč mi to, ale nevedela som ako to povedať,“ povedala som zo slzami v očiach.

Sadli sme si na lavičku a ja som začala rozprávať. Začala som pri tom ako som prišla o sluch. Sell bola poriadne prekvapená, sama by na to asi nikdy neprišla. Potom som pokračovala tým, ako sme sa museli presťahovať. Pokračovala som novou školou a hlavne Mikeom a tak som sa dostala ku chalanom. Povedala som jej, aké krásne časy som s nimi prežila. Povedala som aj, prečo sa to všetko skončilo a aj aké boli následky.

„A keď si stiahol tú masku, tak som prišla na to, že je to Harry,“ povedala som.

„Si si istá, že to bol on?“ povedala pochybovačne.

„Áno, na 100%. Veď ma potom aj spoznal a pýtal sa ma, prečo som odišla a že som tým Niallovi ublížila. Nevydržala som to počúvať. Jednoducho som musela odísť. Prepáč Sell, že som ti to nepovedala skôr,“ povedala som a opäť som sa rozplakala.

„Zlatko, to je v poriadku, poď sem,“ povedala a silno ma objala.

Bolo však už chvíľku po polnoci a tak sme šli na zastávku a autobusom sa dopravili na intrák. Vrátnikovi sme sa ešte raz poďakovali a Sell pripojila aj žiarivý úsmev. Ja som to však už nedokázala. Za 1. som bola unavená a za 2. som nemala chuť sa usmievať, keď som mala problém zadržať slzy. Tak sa moja prvá párty v Londýne skončila katastrofálne. Nielen že som sebe a Sell pokazila pekný večer, ale ešte sa musím mať aj na pozore či tu niekde po okolí nie sú chalani.

Polovicu soboty sme prespali a tú druhú som sa zo seba snažila spraviť človeka. Veľmi sa mi to nepodarilo. Zo Sell sme sa ešte poriadne porozprávali o všetkých tých udalostiach.

Pondelok ráno

                Sell bola taká zlatá, že mi ukázala triedu, ale keďže je o rok staršia musela odísť. Fú. Nádych, výdych... Týmto som si už raz prešla. Triedna je tá istá, žiaci sú tí istý. Vošla som do triedy. Nič sa nezmenilo. Len ľudia, čo sedeli v laviciach vyzerali inak. Nik sa však nezmenil natoľko, aby som ho nespoznala. Učiteľa kecala o tom, že toto je naša nová žiačka a ja neviem čo ešte, nevnímala som ju.

„No tak sa nám predstav,“ povedala a milo sa na mňa usmiala.

„Neviem, či má nejaký význam sa predstavovať. Všetci ma už poznáte, len ste ma nespoznali. Ale tak,  ahojte, volám sa Nika. Mám sedemnásť rokov. Pochádzam z malého štátu Slovensko. A som hluchá. Viem čítať z pier. Túto školu som navštevovala pred dvomi rokmi aj keď len chvíľu,“ povedala som.

                Dala som si záležať na tom, aby som  to povedala tak ako pred dvomi rokmi. Ale tiež som si dala záležať, aby pochopili, že už nie som to malé bezbranné dievčatko, ktoré budú môcť urážať. Na všetkých som sa usmievala, ale hlavne na blondínu v prvej lavici. Tá sa prudko postavila a rýchlo išla ku mne.

                „Nika, si to vážne ty? Som taká rada, že si tu. Myslela som, že ťa už nikdy neuvidím,“ bľabotala, zatiaľ čo ma silno objímala.

                Potom sa postavilo ešte zopár deciek, z ktorými som mala celkom dobrý vzťah. Najviac ma však prekvapilo, keď sa predo mnou objavil vysoký, hnedooký frajer s nagélovanými vlasmi. Jasné, nič sa nezmenilo. Je to on, ale prečo má záujem sa so mnou zvítať, keď naše posledné stretnutie nedopadlo práve najlepšie. Mike...

Tak, podarilo sa vám splniť podmienku tak tu máte ďalšiu časť. Pokračovanie bude, len ak na tejto časti bude 9 pozretí. Veľa šťastia. *Awani :)