Feelings

Rýchlo som dobehla do izby a zavrela som za sebou dvere. Ešte stále oblečená v šatách zo včera som sa hodila do postele a začala som plakať. Londýn... existovalo len jedno meno, ktoré sa mi s týmto mestom spájalo. Potom sa však pridali ďalšie štyri a potom dva. Bolo mi nepríjemné pripomínať si ktorékoľvek z nich. Tých päť... To sa budem tváriť, že som ich nikdy pred tým nestretla. A pravdepodobnosť, že ich tam stretnem je malá, pravdepodobne veľa cestujú. Ale čo Mike? Ale aspoň tam bude Suzi. Opäť som si spomenula na bránku na zadnej záhrade, ktorou som utiekla do domčeka a stretla... Nie! Nebudeš spomínať. Spomienky ťa ubíjali skoro rok. Neskoro. Po tvári mi nezastaviteľne tiekli slzy. Vzdala som boj s nim a zostala som ležať.

Nie však dlho. Samozrejme, že k trestu patrilo aj upratanie neporiadku. Zatiaľ čo som ja som odpratávala ten neporiadok otec usilovne telefonovala a hovoril po anglicky. Ach bože, bodaj by sa to nepodarilo. Dom som doriadila až okolo ôsmej. Chvíľu potom otec konečne prestal telefonovať.

„Tak a je to vybavene,“ povedal s úsmevom na tvári.

„Som nadšená,“ povedala som a sklopila zrak.

„Zlatko, s mamou pre teba chceme len to najlepšie. Pochop, nechovala si sa práve najvzornejšie. A myslím, že zmena prostredia ti len prospeje,“ povedal.

„Čokoľvek len nie Londýn. Prosím. Pošlite ma kamkoľvek len nie do Londýna,“ prosila som.

„Zlatko, čo sa tam také pred dvoma rokmi stalo, že sa tam nechceš vrátiť?“ opýtal sa.

„Nič,“ odsekla som.

„Tak potom? V stredu večer ti letí lietadlo a preto do školy nastúpiš až v pondelok. Budeš však na internáte a tam sú vychádzky po ôsmej zakázané. Budeš nám každý druhý deň volať alebo písať , či si v poriadku. Je ti to jasné?“ povedal prísne.

„Jasné ako facka,“ povedala som a namrzene som sa zdvihla z gauča na ktorom som sedela.

Počkať. Ak im budem musieť volať a písať každý druhý deň znamená to, že nemám zaracha. Aspoň nejaké plus. Sadla som si za notebook a túto nešťastnú novinu som napísala mojim najlepším kamarátkam. Boli zdrvené. Je sobota takže mám už len štyri dni. Tie by som si mala užiť najviac ako sa len dá. Chcela som si spraviť úžasný plán ako si tu užijem, ale pri toľkom rozmýšľaní po opici som zaspala.