Feelings

Posledné, čo si pamätám je, že som si brala pohár z vodkou zo stola a niečie ruky na mojich bokoch.

Zobudila som sa v posteli vedľa nejakého blonďáka. Začala som stresovať, čo som to zase v noci vyvádzala. Našťastie som prišla na to, že som oblečená. Vyšla som zo svojej izby a zamierila som na prízemie. Po zemi sa povaľovalo veľa vecí. Od prázdnych a plných pohárov, cez ohorky od cigariet až po použité aj nepoužité prezervatívy. Samozrejme nezabudnime na oblečených, polonahých aj nahých ľudí váľajúcich sa po zemi v rôznych polohách. Na to, že bolo pol tretej to bolo dosť zlé. Pomaly som začala zobúdzať ľudí ( najskôr tých nahých aby sa stihli obliecť ). Viete aké je ťažké zobudiť poloožratých ľudí, ktorý spali tak sedem hodín? Poviem vám, žiadna sranda. Vykašľala som sa na to, vybehla som hore schodmi do svojej izby s plánom prezliecť sa. Blonďák však bol už hore.

„Ahoj cica, no čo ako si sa vyspinkala?“ opýtal sa a začal ma vášnivo bozkávať. Chvíľu som si to užívala ( bol bez trička a také dobré telo sa každý deň nevidí ), ale potom ma to prestalo baviť. Odsotila som ho od seba.

„Nechytaj ma,“ povedala som.

„Takže je pravda čo sa hovorí,“ povedal znechutene.

„Podľa toho čo myslíš,“ povedala som drzo, aj keď som vedela na čo naráža.

„ Že si dievča na jednu noc, nič viac,“ povedal a uškrnul sa.

„ Keď si to vedel, prečo si to potom na mňa skúšal?“

„ Vieš mala by si sa nad sebou zamyslieť. Čo budeš robiť, keď takto odskúšaš všetkých chalanov v meste? Ako to budeš riešiť? Dáš si ďalšie kolo? To ťažko. Každý chalan, ktorého odkopneš sa už druhý krát do pasce nechytí. Chlapci ťa prestanú obdivovať, budeš na posmech. Porozmýšľaj nad tým ako sa chováš. Chlapca si potom už v tomto meste nenájdeš. Ale ako vidím, tebe je to úplne jedno a nemá cenu ti to vysvetľovať,“ povedal, otočil sa na päte a odišiel.

Čo ma po takom debilovi. Ale čo ak má pravdu? Začala som sa hrabať v skrini aby som si obliekla niečo iné. Zrazu som začula zvuk prichádzajúceho auta. Kto to môže byť? Zbehla som dolu schodmi práve vo chvíli, keď naši otvárali vchodové dvere. Nie, nie NIE! To proste nie! Veď mali prísť až zajtra poobede. Čo tu robia tak skoro? Sledovala som ich prekvapené tváre popri tom, ako si prezerali všetky veci a ľudí na zemi. Potom sa ich pohľad zastavil na mne. Mama mala sklamanie v očiach, a otec, otec v nich mal iskry hnevu. A som došla...