Feelings

„Zlatko?“ ozvala sa mama vedľa mňa.

Pozrela som sa na ňu. Keď som uvidela na jej tvári úsmev po toľkých dňoch, bola som šťastná.

„Mami,“ zašepkala som chrapľavo.

Nastala chvíľa vítania. Mamina plakala a stále ma objímala a otec si stále opakoval, že to nie je možné.

„Ľúbim vás,“ povedala som a po tvári mi tiekli slzy.

Potom do miestnosti vtrhli doktori a a rodičia museli odísť. Opäť bolo milión vyšetrení, ktoré ku ničomu neviedli. Po takej dlhej dobe som si však neuvedomila jeden fakt.

„Cítite niečo zvláštne?“ opýtal sa doktor.

„Ni... Áno! Ja počujem!“ povedala som radostne.

Keď všetci doktori odišli rozmýšľajúc nad týmto zázrakom zdvihla som oči ku stropu a povedala som: „Ďakujem ti, bože.“

Nikdy by som si nepomyslela, že niečo také poviem. Opäť som začula v hlave ten zvláštny smiech. Usmiala som sa a opäť som sa začala venovať mojim plačúcim rodičom a mojej sestre.

 

Keďže mi nič nebolo po pár dňoch ma pustili domov. Nesmela som však opustiť Londýn a byť v okolí nemocnice. Rodičia preto prenajali malý domček. Často som si písala zo Sel a, ktorá po skončení školského roku musela odísť domou. Raz sme sa však dohodli, že príde do Londýna. Cieľ: známa reštika. Áno, reštika. Odmietla som ísť zo Sel do nejakého baru. Odôvodnila som to tak, že nie som ešte úplne zdravá, tak nemôžem piť. Nerada súhlasila, no nemala na výber. Toto miesto som vybrala, lebo tu dobre varili, bola to slušná reštaurácia a naši by ma tom mohli pustiť, ale hlavne tam hrala dobrá hudba a dnes tam malo byť nejaké veľké prekvapenie. Dlho som vyberala čo si oblečiem, lebo samozrejme z domu mi naši nič nezobrali a ja som tu mala len svoje staršie veci. Nakoniec som sa rozhodla pre čierne jemné šaty nad kolená bez ramienok s vykrojeným výstrihom. Okolo pásu mali výraznú mašľu, slabo ružovej farby. Rovnakej farby som si dala aj bodkované topánky a bodkované sako. Vlasy som si nechala voľne padať na plecia. S našimi som sa rozlúčila a rýchlo som odišla z domu. Za tých pár dní, čo som sa prebrala z kómy, si aj naši všimli zmenu v mojom správaní. Nechápali. Zo Sel sme sa mali stretnúť na zastávke. Keď som ju uvidela rozbehla som sa za ňou. Stáli sme tam a objímali sme sa asi päť minút.

„Bála som sa, že ťa už neuvidím,“ povedala potom.

„Ale čo si, ja sa nikdy nevzdávam. Bojujem až do konca,“ povedala som zo smiechom.

Rozmýšľala som, či jej poviem, čo som videla, ale nakoniec som sa rozhodla, že si to nechám pre seba. Ešte si o mne pomyslí, že som blázon. Autobusom sme sa odviezli do reštiky a sadli sme si do boxu tak, aby sme videli na pódium. Skôr ako som sa stihla spamätať, tak mala Sel pri sebe nejakého fešáka. Na pódium sa objavil moderátor, tak som radšej venovala pozornosť jemu. Úvodné reči som nepočúvala.

„No a teraz ku tomu prekvapeniu. Myslím, že nikto neuhádne, kto k nám zavítal. Som zvedaví na vašu reakciu. Privítajte známych One Direction!“ povedal a odišiel z pódia.

Celá som stuhla. Sel sa na chvíľu prestala venovať svojmu chalanovi a pozrela sa na mňa. Dlho skúmala moju tvár, ale ja som na sebe nedala nič znať. Na pódium vyšli chalani. Keď som opäť uvidela ich usmiate tváre, vedela som, že nech sa na nich budem snažiť akokoľvek zabudnúť, nikdy sa mi to nepodarí. Oni patrili do môjho života a ja ich nemôžem len tak vytrhnúť. Budú do neho patriť aj naďalej.