Feelings

 Celú dobu bola tma. Nič sa nedialo, nič som nepočula. Neviem ako dlho. Keď zrazu sa to zmenilo. Stále som videla tmu, ale už to bolo iné. Neviem to popísať, ale cítila som zmenu. Otvorila som oči. Neležala som na lôžku tak ak som čakala. Stála som vedľa doktora na operačnej sále. Pacient mal na bruchu veľkú nechutnú ranu a tak som rýchlo odtiahla pohľad.

„Strácame ju,“ zakričala sestrička v panike.

Nechápala som čo to robím. Pozrela som sa pacientke do tváre a uvidela som tam... seba. Nie, to nie je možné. Posledné čo si pamätám bolo, že ma začali oživovať, potom už len tmu.

Opäť som precitla. To čo si videla, bol len sen, vravela som si. Nemohla to byť realita. Otvorila som oči a... ďalšia rana pod pás. Stála som vo veľkej nemocničnej izbe. Všetko bolo biele až ma rozboleli oči. Stena, nábytok, posteľ. Na posteli ležalo nehybne nejaké dievča. Takmer splývala s posteľnou bielizňou, bola takmer priesvitná. Zelenkastý nádych na jej tvári prezrádzal, že je chorá, veľmi chorá. Isto by som ju nespoznala ale potom som si všimla ten nos... a pery. Bola som to ja. Blonďavé vlasy som mala položené na vankúši a telo pod perinou, no aj tak som videla, že som až nezdravo chudá. Dvere na izbe sa otvorili a dovnútra vošli moji rodičia. Mama mala tvár červenú od plaču a otec bol biely... biely ako stena. Za nimi vošiel doktor.

„Bežne by sme vás sem nepustili, ale keďže si môj bývalí kolega, tak urobíme výnimku,“ povedal doktor.

„Ako je na tom?“ ticho šepla mama.

„Mala veľa poranení, vnútorné krvácanie, zlomenú nohu. Museli sme ju operovať. Bola to ťažká operácia a počas nej sme ju na pár sekúnd stratili. Museli sme ju resuscitovať. Bohužiaľ, po operácii sa však neprebrala. Bola na tom veľmi zle, preto sme vás sem nechceli pustiť. Aj malá nádcha jej mohla ublížiť. Teraz je už na tom lepšie, ale stále je v kóme. Nevieme ani odhadnúť, kedy by sa mohla prebrať a aké by to mohlo mať následky, Je mi to ľúto,“ povedal doktor a odišiel.

Rozprával po anglicky, takže som mala problém rozumieť , ale nejako som to zvládla. Logicky som prišla na to, že som ešte stále v Londýne. Ak som však v  kóme, ako môžem zároveň počúvať, čo doktor hovorí mojim rodičom a byť na mojej vlastnej operácii. Iba ak,.... To znamená, že teraz som duša? A Nikto ma nepočuje ani nevidí?

„Mami, to som ja,“ povedala som na skúšku.

S mamou to ani nehlo. Nepočula ma. No ja som si uvedomila jeden fakt. JA počujem. Počujem, čo kto hovorí. Znamená to, že sa mi vrátil sluch, alebo je to dočasné? Nevedela som. Rodičia si prisunuli stoličky k mojej posteli a mama ma chytila za ruku. Nakoniec to nevydržala a rozplakala sa. Chudáci moji rodičia. Majú so mnou teda trápenia. Už som raz takto bola v nemocnici a viem, že mama si to odniesla najviac. Potom so mnou mali problém kôli sluchu. Potom opäť, po Anglicku. A tie žúry. A Teraz toto. Nechcela by som sa mať za dcéru.

Niekoľko dní som takto bola mimo svojho tela. Rodičia za mnou boli len pár krát a často sa so mnou rozprávali ako keby som tam bola s nimi. Vraveli, že ich nechcú pustiť doktori, a že im chýbam. Dozvedela som sa, že je to už mesiac, čo som v kóme. Strašne dlhá doba. Až raz, presne 33 dní od nehody, ako som sa dozvedela, sa stalo niečo zvláštne.

Na chodbe sa ozval nejaký hluk, a tak som sa rozhodla opustiť na chvíľu svoje telo. Robievala som to, aj keď nie veľmi často, aby som napríklad zistila, aký je môj zdravotný stav a podobne. Čím ďalej a čím dlhšie som však od seba odišla, tým som neskôr bola unavenejšia. Ako keby som behala alebo tak. Prejavovala sa to aj na mojom stave. Rozhodla som sa teda, že ak chcem vyzdravieť, musím byť čo najbližšie. Sedávala som teda na posteli a pozrela sa do blba. Toto však bola zvláštna situácia. Vyšla som von, a uvidela som... jeho. Nialla. Stál tam a hádal sa s doktorom aby ho ku mne pustili. Vraj je to môj dobrý kamarát. Nemal však na to žiaden dôkaz, preto mu doktor nechcel veriť. Rodičia nenapísali žiadny zoznam priateľov, ktorý by ma mohli navštevovať. Niall však vytiahol z bundy ústrižok novín, s čias, keď sa o nás dvoch písalo ako o páre.

„Skutočne ju poznám, Prečo by som inak za ňou šiel? Prosím, pustite ma,“ povedal skleslo.

Doktor nič nepovedal, len ustúpil z cesty a vrátil mu ústrižok. Rýchlo som prišla ku svojmu telu, aby som nemala veľké následky. Niall opatrne otvoril dvere a vošiel dnu. Keď ma uvidel, odtiahol pohľad. No čo už, nevyzerala som najpríťažlivejšie. Opäť sa na mňa pozrel. Oči sa mu ligotali a bolo vidno, že zadržuje slzy. Sadol si na stoličku a zahľadel sa mi do tváre.

„Ľudia tvrdia, že človek v kóme nás počuje,“ odmlčal sa.

A potom... potom sa rozplakal. Rozplakal sa ako malé dieťa, ktorému zoberú obľúbenú hračku. Plakal niekoľko minút a ja som mala nutkanie utešiť ho. Chcela som ku nemu prísť a objať ho. To sa však nedalo. Uspokojila som sa aspoň zo zvukom jeho hlasu. Nepočula som ho od svojich trinástich rokov a aj to len na nahrávke. Od vtedy sa veľmi zmenil.

„Mrzí ma, aký som bol ku tebe... Možno, keby som nebol taký idiot... tak... tak by... bola by si...,“ a opäť plač.

Nie. Nemôže sa obviňovať z toho, čo sa mi stalo. Nie je to jeho vina. On nemôže za to, že som sedela uprostred cesty.

„Neodišla by si od nás... Nebola by si tam, keď tam bolo to auto... Prepáč... mrzí ma to... ,“ povedal trhane.

Vytiahol si ruku z vrecka a opatrne, ako keby som bola z porcelánu ma chytil za snehobielu ruku. Oproti mne bol taký tmavý.

„Nechcel som ti ublížiť... vážne som to nechcel,“ hovoril stále dookola.

Nakoniec sa ku mne natiahol a dal mi slabí bozk na čelo.

„Nikdy som ťa neprestal ľúbiť,“ povedal šeptom, ako keby ho nikto okrem mňa nemal počuť.

Zdvihol sa zo stoličky a odišiel. Vo dverách sa ešte raz otočil a zahľadel sa mi do tváre. Potom očami prešiel po miestnosti, ako keby niečo hľadal. Keď prešiel pohľadom cezo mňa, po chrbte mi prešli zimomriavky. Keď mi však došiel význam slov, ktoré povedal, na všetko som zabudla. On ma ľúbi. Ľúbi ma.

„On ma ľúbi,“ povedala som „nahlas“ a na mojej tvári sa vyčaril po jednom mesiaci úsmev.