Feelings 2 - 13.časť
15. 12. 2012
Budeš silná! Tak ako doma. Žiadny chalan ťa nerozhodí. A je jedno ako sa volá, kto to je, a čo si s ním zažila! Nebudeš plakať! Vravela som si celú dobu ako som šla dolu schodmi. KeĎ ma chalani uvideli, stíchli.
„Tak ako?“ opýtal sa Liam.
Nedokázala som odpovedať tak som len pokrútila a sklopila hlavu.
„Ach zlato, poď ku mne,“ povedal a objal ma.
Títo chlapci sú taký úžasný. Je s nimi zábava, to áno, sú šialený ako nikto. Ale vedia úžasne podporiť vtedy, keď to treba. A hlavne Liam. Je pravda, že je taký zodpovedný a tak. Jednoducho „Daddy Directioner“ .
„No ale nepovedala si nám, čo si za celé tie dva roky robila. Vyzeráš inak,“ povedal Harry s úškrnom.
Nechcela som načínať tému s psychiatriou. Za 1. ľudí to vystraší a za 2. Práve sa snažil odtiahnuť ma od témy – Niall.
„Užívala som si život. Teda aspoň som sa snažila. Veď život je bez starostí taký krásny. Ale je veľmi krátky. Tak načo sa ukracovať o krásne chvíle starosťami? Všetko, ale úplne všetko som hodila za hlavu a žila som,“ povedala som a slová všetko som hodila za hlavu som zvýraznila.
S chalanmi sme sa ešte dlho rozprávali. Keď sa zrazu ozvali kroky. Áno, viem, že som si povedala, že sa na neho vykašlem a nebudem ho vnímať a tak, ale proste to nešlo. Srdce mi začalo prudko biť. Prudko som sa postavila z gauča. Stál tam, jasné, kto iný by tam mohol byť. Prekvapene sa na mňa po mojej reakcii pozrel.
„Som len hladný. Prišiel som sa najesť,“ povedal ako keby Louimu, ktorý bal za mnou, ale vedela som, že tie slová sú pre mňa.
„Ou, mimochodom chalani, otvorte okno. Niečo tu smrdí, možno zrada,“ povedal.
Pichlo ma pri srdci. Slzy sa mi tlačili do očí. Nie, nemôžu ma vidieť plakať. A nie on. Nemôže vidieť, ako mi tými slovami ubližuje.
„Myslím, že by som mala ísť,“ povedala som ticho.
„Hádam len neodídeš, lebo ti...,“
„Nie, Zayn. Idem. Jeden z vás ma tu zjavne nechce. Nebol dobrý nápad sem chodiť,“ prerušila som ho.
Zobrala som si sako a odišla som. Ani som sa nerozlúčila. Ani som im nič nepovedala. Nedokázala som. Vonku už bola tma. Hneď ako som zavrela dvere, rozbehla som sa. Pripadalo mi to ako deň keď som im prezradila, že som hluchá. Vtedy som chcela utiecť čo najďalej. Ale ON, on šiel za mnou, lebo mu na mne záležalo. Chcel mi pomôcť, lebo ma mal rád. Nechcel ma stratiť. A teraz? Teraz ma nezastaví žiadna ruka a už vôbec nie tá jeho. Slabo som dúfala, že by za mnou šiel. Keď som aj túto nádej stratila, zastala som a prudko som sa rozplakala. Už som to nemohla zadržiavať. Zvozila som sa na zem uprostred cesty a plakala som. Nevedela som čo iné môžem robiť. Zdvihla som hlavu k oblohe, ku hviezdam, k Mesiacu.
„Bože, ak si tam, prečo mi nepomôžeš?“ zakričala som.
Jediné, čo mi to prinieslo, bol ďalší záchvat plaču. Nevedela som čo robiť. Bola len jediná možnosť. Zabudnúť. Zabudnúť tak, ako som zabúdala celé dva roky pred tým. Rozhodla som sa. Predstavila som si všetko to čo som s Niallom prežila, či krásne, či zlé. Predstavila som si to ako kopu fotiek, kaziet a papierov. Toto všetko predstavovalo Nialla, vravela som si. Nechala som tam všetko. Jeho krásne modré oči, blonďavé vlasy. Úžasnú vôňu, jeho objatie, hlas,... všetko! Nesmela som na nič zabudnúť, lebo by sa mi to neskôr vrátilo. Predstavila som si veľký drevený stôl. Bol masívny. Otvorila som prvú zásuvku. Nechápem, prečo si ľudia, čo chcú niečo ukryť dávajú do prvej zásuvky. Veď je to také nápadné. Každopádne, robí sa to tak, tak som to urobila aj ja. Všetko som to tam vložila zásuvku som zavrela a zamkla malým kľúčikom. Zatvárala sa a zamykala veľmi ťažko, ako keby sa vzpierala. A skutočne, keď som ju zavrela, tak zahrkotala, akoby v nej niečo bolo. Niečo živé. Celý Niall. Skutočne som ho tam zavrela, teda aspoň v mojej mysli. Kľúčik som si schovala do vrecka. Ten jediný mi bohužiaľ bude toto všetko pripomínať.
Až keď som otvorila oči, uvedomila som si, že už neplačem, ale ešte stále sedím uprostred cesty. Nadýchla som sa, zhlboka. Zavrela som oči a vnímala len vzduch v mojich pľúcach. A potom som sa diabolsky usmiala. Môj život sa vrátil do normálu. Ba práve naopak, som v Londýne, bez rodičov a môžem si užívať. Život nemôže byť krajší. Už nebudem plakať, nemám prečo. Všetko hodím za hlavu. Tak ako vždy. Už žiadne problémy. Nič. Len život plný adrenalínu.
Otvorila som oči a prvé, čo som zbadala, boli svetlá auta len kúsok odo mňa. Strašne som sa zľakla a v prvej sekunde som chcela utiecť. No potom som si uvedomila, že to nemá význam. Zostala som sedieť na zemi a bez akéhokoľvek pokusu o záchranu som sedela na ceste a čakala na rútiace sa auto. A potom... potom to prišlo. Nechala som sa zraziť auto. Nedobrovoľne, ale nechala. Nemala som na výber, ale predsa som si za to mohla sama.
Nadýchla som sa a čakala bolesť. Zavreli sa mi oči a videla som už len tmu, tmu, čiernu a tmavú tmu,...
Veľmi ma mrzí, že časť nebola tak dlho ale bola som chorá a nejak som nevládala zo seba niečo dať... Ako odškodnenie tu máte trošku dlhšiu časť..., aby sa takáto situácia neopakovala a ja by som takto dlho nepridávala časť, tak by som chcela určiť dni v ktoré by som časti pridávala... sú to tieto štyri: pondelok, štvrtok, sobota, nedeľa... :) cez prázdniny dúfam že častejšie.. *Awani
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.