Feelings

33.Feelings

Celý deň som bola ako socha. Nijaký úsmev ani nič podobné. Bála som sa toho, na čo doktori prišli, no horšie bolo, že som sa nemal s kým porozprávať. Niall si odo mňa držal odstup a ja som nevedela prečo. Veď sme sa len trochu pohádali. Na koncerte som sa pripojila k davu jačiacich faniniek pod pódiom . Nechcela som byť v jeho blízkosti, lebo mi stále pripomínal svojim správaním, že si mám držať odstup. Prišla som ku baru a sadla som si na barovú stoličku. Hudba tu hrala ticho, len s veľkými problémami som vycítila bicie a vibrácie pesničky. 

„Môžem ťa pozvať na drink?“ povedal Mike, ktorý sa len tak zrazu objavil vedľa mňa. 

Celá som stuhla. Dopekla, veď vravel, že v piatok príde na koncert. Ale ja som tomu neverila. Dopekla. 

„Nie,“ povedala som a vstala.

„Kam ideme?“ opýtal sa Mike a tiež vstal.

„Ja idem od teba čo najďalej. Nechcem sa s tebou rozprávať, nechcem sedieť pri tebe, nechcem ani byť vedľa teba. A ty, ty ideš na opačnú stranu,“ povedala som nahnevane a otočila som sa na opätku.

Chytil ma za ruku a strhol naspäť. Prekvapene som na neho pozerala. S úškrnom ma odsotil za roh. Nik tu nebol. Len mi dvaja. Dopekla.

„Nechaj ma,“ zavrčala som na neho a opäť som sa snažila odísť preč.

Pritlačil ma ku stene a jednou rukou mi chytil zápästia za chrbtom.

„Páčia sa mi dievčatá, ktoré sa hrajú na nedostupné,“ pošepkal mi do ucha.

Na chrbte mi nabehli zimomriavky. Odvaha ma opúšťala, kolená sa mi triasli. 

„Ja sa nehrám, ja som.  A ty ma pusti,“ povedala som priškrtene a snažila som sa vytrhnúť si zápästia z jeho zovretia.

Snaha bola márna. Jediné, k čomu to viedlo bol Mikeou pobavený úsmev. Začala ma prepadať panika. Čo mám robiť? Bežať nemôžem, brániť sa tiež nemôžem. A krik mi tiež nepomôže. Všetci sú zaujatí chalanmi na pódiu. Čo mám dofrasa robiť? Prestávala som uvažovať normálne. Hlavu som mala plnú strachu a Mikea. Nikto mi nepomôže. Nikto. Tento fakt ma vystrašil ešte viac, ako to, že ma Mike nasilu drží v nejakej tmavej chodbe, v ktorej okrem nás nikto nie je. Naklonil sa ku mne a pobozkal ma. Dopekla. Snažila som sa nejako dostať s jeho zavretia, aj keď som vedela, že nemám žiadnu šancu. Bol starší, silnejší a predsa len mal výhodu v tom, že bol chlapec a ja dievča. Jeho ruka zablúdila pod moju sukňu. Na čo som si ju ja krava dávala? Od strachu sa mi všetko krútilo, nevedela som sa ani pohnúť.  Vzdala som bezvýznamný boj. Myslela som, že som stratená. Kde je Superman, keď ho najviac potrebujem? No namiesto Supermana v modrom plášti sa zjavil niekto iný. Spoza rohu vybehol Niall. Vôbec sa s Mikeom nekašľal. Odsotil ho odo mňa tak, že narazil do steny na druhej strane chodby. Otočil si ho tvárou k sebe a jednu mu vrazil. Hneď ako sa Mike pozbieral zo zeme povedal mne aj Niallovi niekoľko odporných nadávok a potom si utierajúc rozbitý nos a ústa odišiel. Stála som pri tej stene a normálne som zabudla dýchať. Pomaly som sa po chrbte zošuchla na zem. Niall šiel okamžite ku mne. 

„Nika. Nika! Si v poriadku? Urobil ti niečo?“ pýtal sa ma.

Nedokázala som rozprávať. V ústach som mala sucho a v hrdle obrovskú hrču. Pokrútila som hlavou, že nie. Až teraz som si uvedomila, aké nebezpečenstvo mi hrozila. Rukami som si objala kolená a zúfalo som vykríkla. Slzy mi vyhŕkli takmer okamžite. Po pár sekundách som mala celú tvár mokrú. Niall si ku mne sadol zdvihol ma na ruky ako nevestu a uložil si ma na kolená. Hojdal ma sem a tam. Hladkal ma po chrbte, po vlasoch, po tvári. Stále mi šepkal, že je už všetko v poriadku, že mi už nič nehrozí, že s ním som v bezpečí.