Feelings

"Čo je tu také vtipné?" opýtal sa Zayn, ktorý práve vošiel do kuchyne.

"Len sme ti neverili, že s touto kočkou nič nemáš. Ale ak nemáš pre mňa lepšie. Však veď kto by odolal Harrymu Stylesovi?" opýtal sa a všetci sme sa začali smiať.

Tí chlapci sú taký super. Človek by čakal, že keď majú milióny na účte, tak budú namyslený a nebudú sa baviť s obyčajným dievčaťom ako som ja. Ale im je to zjavne jedno. Rozprávajú sa s kým chcú.

"A ako ste sa vy dvaja vlastne spoznali?" opýtal sa Louis.

"Noo... v podstate náhodou. Zayn pomohol mne a dohodli sme sa, že sa dnes stretneme ale vy ste nám to pokazili," povedala som a usmiala som sa.

"Och, tak pardon hrdličky. Choďte si pomáhať. Vrkú,vrkú," napodobnil Liam holuba.

Všetci sme sa na seba pozreli a zakričali: KEVIN. Hneď potom sme sa začali smiať. Čas s nimi mi utiekol strašne rýchlo. Každú chvíľu sme sa na niečom smiali. Vážne, zajtra budem mať svalovicu na bruchu. Pri lúčení ma chalani prekvapili. Každý z nich, teda až na Zayna, ktorý ma išiel zaviesť ma objal. Cesta domov ubehla rýchlo. V aute som sa so Zaynom narýchlo rozlúčila a vystúpila som z auta. Zrazu stiahol okienko a niečo mi podal. Môj mobil. Môj špeciálny mobil pre hluchých, ktorý funguje rovnako ako Skype. Do pekla, čo ak na to prišiel?

"Skoro si si ho tu zabudla. Otoč ho," povedal bezstarostne a už ho nebolo.

Uf, musím si dávať väčší pozor. Čo to povedal? Že ho mám otočiť? Zozadu na telefóne prilepený papierik s číslom a jeho menom. Po ceste do domu som si ho uložila.

"Ahoj mami," zakričala som.

Mamina pribehla do chodby.

"Volali z nemocnice. Nechceli mi nič povedať. Vraj máme zajtra prísť znova," povedala mama celá biela.

Žeby sa niečo stalo? Nikdy ma po vyšetreniach nebrali naspäť do nemocnice. Nikdy a to sa nemocnica stávala mojím domovom. Vybehla som do izby a napísala som Suzi.

JA: Ahoj Suzi. Zajtra zase neprídem. Idem do nemocnice.

Suzi : Ahoj. Škoda. Keby si dnes videla Mikeho.

JA : Stalo sa niečo?

Suzi: Vychvaľoval sa, čo ti napísal na ten papier a omylom ho počula triedna.

JA: A bude to nejako riešiť?

Suzi: Zajtra má ísť ku riaditeľovi.

JA: Nechcem byť hnusná ale teším sa. A čo úlohy?

A takto to pokračovalo, až kým sa neprihlásili baby. Potom so s nimi volala tak ako každý deň. Povedala som im o vyšetreniach a aj to, že zajtra tam idem znovu ale chalanov som nespomenula. Neviem či môžem. Prišla mi SMS-ka.

Dobre, ale radšej o tretej.

Super. Nemám vybraté oblečenie a teraz to už ani nestíham. Po návšteve kúpeľne som si ľahla do postele a celý dnešný deň som si prehrala v hlave. Chalani sú vážne super. TY KRAVA, VEĎ SI STRETLA ONE DIRECTION. Zakryla som si tvár vankúšom a zakričala som do neho. Dúfam, že to nikto nepočul. Možnože, sa mi tu aj napriek Mikeovi začne páčiť. Ak sa budem tak zabávať ako z chalanmi dnes a ak budem so Suzi, tak to do konca októbra nejako vydržím. Veď je to 50 dní. To nie sú ani dva mesiace. Baby mi chýbajú to áno, ale môžem si to tu trochu užiť nie? Opäť som sa zasmiala, keď som si spomenula na tváre chalanov, keď som im povedala, že mám pätnásť. Ako si mohli myslieť, že ja a Zayn spolu niečo máme. Nepochopím ich zmýšľanie. Zaspala som s úsmevom na perách.