11.Feelings
11.Feelings
Ráno ma opäť zobudila mama. Hodila som na seba prvé čo som mala v skrini. Išli sme ku doktorovi. Tak ako vždy, milión vyšetrení a žiadny výsledok. Domov sme prišli a bola jedna hodina. No fajne a ja sa musím ísť obliecť a upraviť. Snažila som sa urobiť to čo najrýchlejšie ale potom som pol hodinu strávila v kúpeľni. Keď som zišla dole, mama tam už nebola. Fajne aspoň jej nemusím nič vysvetľovať. Dostať sa do domu mi trvalo dosť dlho lebo som zablúdila. Bolo štvrť na tri, keď som tam dorazila. Dokelu. Mala som tu byť a pol druhej. Pomaly som otvorila dvere a vošla dnu. Pozrela som sa do vedľajšej izby a tam stál on. Bol ku mne chrbtom a ešte nespozoroval, že som tu. Bol zamyslený nechcela som ho vyrušiť.
"Viem, že si tu," povedal a usmial sa.
Keď sa na mňa pozrel s tými jeho krásnymi hnedými očami, musela som sa prichytiť steny aby som nespadla.
"Ahoj," povedala som a chabo som sa usmiala.
"Tak čo, ako s tým Mikom?" opýtal sa ma a podišiel ku mne.
"Nebola som v škole. Ale mám na teba otázku, teda ak môžem. V podstate je ich viac. Načo si sem išiel? A prečo si neodišiel, keď som ťa vyhnala? Prečo si počúval tie moje keci?" vysypala som zo seba.
Chytil ma za ruku a ťahal ma do nejakej miestnosti, kde boli stoličky. Na tie sme si sadli a on začal rozprávať. O tom, že majú s chalanmi mierne problémy, o tom, že mu chýba rodina a tak ďalej.
"Keď som ťa tam videl sedieť na zemi, chcel som odísť. No ty si sa potom na mňa pozrela no bolo ti jedno kto som. Preto som neodišiel, lebo si iná ako všetky ostatné," povedala a usmial sa na mňa.
No keby si len vedel, ako sa odlišujem od ostatných, pomyslela som si. Nepovedala som mu to a ani sa nechystám. Zrazu mu zazvonil telefón. Zdvihol ho takmer hneď.
"Áno. No... Ale ja teraz nie som sám. No... Hej. NIE! Och, dobre hneď som tam," povedal do telefónu.
Mrzelo ma, že už musí ísť. Bolo mi s ním dobre.
"Vstávaj. Odchádzame," povedal mi.
"Čo? My? Kam?" nechápala som.
"Odchádzame. My dvaja. Kúsok odtiaľto mám odparkované auto. Musíme ísť ku nám. Chalani niečo potrebujú. A nechcem ťa tu nechať samú, keď som ťa sem vytiahol. Domov ťa hodím včas, neboj sa," povedal a žmurkol na mňa.
"Neviem, či je to práve najlepší nápad. Veď oni nevedia, že prídem. A čo tam budem robiť?" stále som nechápala.
"To nechaj tak. A teraz už poď lebo ma zjedia zaživa," povedal a usmial sa.
"No tak dobre," povedala som a nasledovala som ho ku autu. Nastúpili sme a už aj sme boli na ceste. Až vtedy mi doplo, čo povedal. Chalani niečo potrebujú. Do pekla ja idem do domu One Direction.
